Ľudové liečiteľstvo a moderná medicína – kde sa končí pomoc a začína nezodpovednosť?

Ľudové liečiteľstvo sprevádza ľudstvo od nepamäti. Po celé stáročia ľudia využívali liečivé rastliny, obklady, rôzne prírodné prípravky, ale aj modlitby, zariekanie, magické postupy a ďalšie metódy, ktorými sa snažili zmierniť utrpenie chorých alebo im prinavrátiť zdravie.

Mnohé z týchto poznatkov sa odovzdávali z generácie na generáciu. Niektoré sa zachovali dodnes, iné postupne upadli do zabudnutia. Časť tradičných postupov našla svoje miesto aj v modernej medicíne, zatiaľ čo pri iných sa účinnosť nepotvrdila alebo sa ukázali ako nevhodné či dokonca nebezpečné.

Osobne sa ľudovému liečiteľstvu venujem dlhé roky a počas svojej praxe som získal množstvo skúseností. Stretol som ľudí, ktorým podľa ich slov moja pomoc priniesla úľavu, ale aj takých, pri ktorých som si musel priznať, že moje možnosti sú obmedzené.

Práve preto by som sa dnes rád zamyslel nad otázkou, ktorú považujem za mimoriadne dôležitú.

Aké miesto má mať ľudové liečiteľstvo v dnešnej spoločnosti a kde sa končí pomoc a začína nezodpovednosť?

Keď bolo ľudové liečiteľstvo často jedinou možnosťou

Ak sa pozrieme do minulosti, musíme si uvedomiť, že zdravotná starostlivosť nebola vždy dostupná tak, ako ju poznáme dnes.

V mnohých dedinách nebol lekár a ľudia sa museli spoliehať na vlastné skúsenosti, pomoc rodiny alebo miestnych liečiteľov. Tí využívali poznatky o rastlinách, rôzne tradičné postupy, ale niekedy aj duchovné a magické praktiky.

Niektoré z týchto metód mohli priniesť skutočnú úľavu. Iné boli založené skôr na presvedčení než na reálnej účinnosti.

Nemyslím si, že by sme mali všetko, čo pochádza z minulosti, automaticky odmietať. Na druhej strane však považujem za rovnako nesprávne nekriticky oslavovať všetko staré iba preto, že to používali naši predkovia.

Často sa stretávam s názorom, že kedysi sa ľudia liečili iba prírodnými prostriedkami a boli zdravší. Takéto tvrdenie však nezodpovedá historickej skutočnosti.

Stačí si uvedomiť, aká vysoká bola v minulosti detská úmrtnosť, koľko ľudí zomieralo na infekčné ochorenia alebo na komplikácie, ktoré dnes dokážeme úspešne liečiť.

Samozrejme, príčin bolo viac. Nedostatočná hygiena, podvýživa, epidémie, ťažké životné podmienky a obmedzené možnosti vtedajšej medicíny.

Práve preto si myslím, že to, čo bolo v určitom historickom období jedinou dostupnou možnosťou, nemusí byť správnou voľbou aj dnes.

Žijeme v čase, keď máme k dispozícii možnosti diagnostiky a liečby, o akých sa našim predkom ani nesnívalo. Odmietať ich iba preto, že ide o modernú medicínu, považujem za nerozumné.

Liečiteľ má byť doplnkom lekára, nie naopak

Toto je zásada, ktorú zastávam počas celej svojej liečiteľskej praxe.

My, liečitelia, máme byť doplnkom lekárov, a nie lekári doplnkom nás.

Nikdy som nepovažoval za správne stavať ľudové liečiteľstvo proti modernej medicíne.
Naopak, som presvedčený, že ak má liečiteľ skutočný záujem o zdravie človeka, musí si uvedomovať svoje možnosti a predovšetkým svoje hranice.

Lekár má odborné vzdelanie, diagnostické možnosti, laboratórne vyšetrenia a liečebné postupy, ktorých účinnosť a bezpečnosť sa systematicky skúmajú.

Liečiteľ takýmito možnosťami spravidla nedisponuje.

To však podľa môjho názoru neznamená, že všetky tradičné či podporné postupy musia byť automaticky bez hodnoty. Znamená to predovšetkým to, že ich využívanie nesmie ohrozovať odbornú liečbu.

Niektoré prírodné postupy môžu mať podporný význam, iné môžu byť neúčinné a ďalšie dokonca nebezpečné. Aj obyčajná bylina môže ovplyvniť účinok liekov alebo zhoršiť zdravotný stav človeka.

Preto je potrebné pristupovať ku každému prípadu zodpovedne.

Dobrý liečiteľ by podľa môjho presvedčenia nemal byť človekom, ktorý sľubuje nemožné.
Mal by vedieť aj povedať, že v konkrétnom prípade pomôcť nedokáže alebo že daný postup nie je vhodný.

A predovšetkým by nikdy nemal chorého odhovárať od návštevy lekára.

Keď sa z liečiteľstva stáva nebezpečenstvo

Počas svojej praxe som sa stretol aj s ľuďmi, ktorí odmietali lekársku pomoc.

Niektorí tak robili z vlastného presvedčenia. Iných od návštevy lekára odhovárali ľudia, ktorí sa sami označovali za liečiteľov.

Argumentovali tým, že moderné lieky sú iba škodlivá chémia, že lekári človeku nepomôžu alebo že prírodné metódy dokážu vyriešiť všetko.

Takéto konanie mi bolo vždy proti srsti.

Osobitne nebezpečné je v prípadoch vážnych ochorení, keď odklad odbornej liečby môže znamenať nezvratné poškodenie zdravia alebo smrť.

Ak niekto presviedča onkologického pacienta, aby odmietol liečbu, alebo diabetika, aby vysadil inzulín, pretože mu údajne postačia prírodné prostriedky, považujem to za mimoriadne nezodpovedné.

V takýchto prípadoch už podľa môjho názoru nejde o pomoc chorému, ale o hazardovanie s jeho zdravím a životom.

A nebojím sa povedať, že človeka, ktorý takto koná a pritom sa vydáva za odborníka schopného vyliečiť prakticky čokoľvek, považujem za šarlatána.

Chorý človek je často zraniteľný. Má strach, hľadá nádej a niekedy je ochotný uveriť aj sľubom, ktorým by za iných okolností neveril.

Práve preto nesie človek, ktorý mu ponúka pomoc, veľkú morálnu zodpovednosť.

Nie je zodpovedný iba za to, čo sám urobí, ale aj za to, k akému rozhodnutiu chorého človeka svojimi radami privedie.

Prečo som niektorých ľudí odmietol

V tejto otázke som bol vždy zásadový.

Ak za mnou prišiel človek, ktorý odmietal lekársku starostlivosť, odmietol som mu poskytovať svoju liečiteľskú pomoc dovtedy, kým nezačal spolupracovať s lekármi a nepodstúpil potrebnú liečbu.

Nestalo sa to iba raz.

Niekto môže takýto postoj považovať za príliš tvrdý. Ja ho však považujem za správny.

Nikdy som nechcel vytvárať situáciu, v ktorej by chorý človek nadobudol presvedčenie, že moja pomoc môže nahradiť odbornú lekársku starostlivosť.

Ak som mal pocit, že človek potrebuje lekára, povedal som mu to otvorene.

A ak lekára odmietal, odmietol som aj ja.

Nepovažoval som to za odmietnutie pomoci človeku. Naopak, snažil som sa tým zabrániť tomu, aby moje pôsobenie posilňovalo jeho rozhodnutie vyhýbať sa potrebnej liečbe.

Pre mňa totiž nikdy nebolo najdôležitejšie, koľkým ľuďom sa venujem alebo koľkí ma považujú za dobrého liečiteľa.

Dôležitejšie bolo a zostáva, aby som svojím konaním človeku neublížil.

Keď lekár a liečiteľ dokážu spolupracovať

Možno niektorých čitateľov prekvapí, že počas svojej praxe som mal možnosť spolupracovať aj s lekármi.

V niektorých prípadoch som sa s nimi radil a konzultoval svoje postupy. Dokonca sa mi viackrát stalo, že ma samotní lekári požiadali o doplnkovú pomoc alebo za mnou odporučili svojich pacientov.

Spomínam to preto, že nie je pravda, že všetci lekári automaticky odmietajú každého ľudového liečiteľa.

Z vlastnej skúsenosti viem, že existujú aj lekári ochotní komunikovať s človekom, ktorý sa venuje tradičným alebo doplnkovým postupom, najmä ak poznajú jeho prístup a vedia, že neodhovára pacientov od odbornej liečby.

Samozrejme, samotná spolupráca s lekárom ešte nedokazuje účinnosť konkrétnej liečiteľskej metódy.

Nikdy som však nepovažoval za potrebné s lekármi súperiť.

Nevidím dôvod, prečo by sa mal chorý človek rozhodovať medzi lekárom a liečiteľom, ak možno bezpečne využívať určitú podpornú pomoc bez toho, aby sa narušila odborná liečba.

Zdravie človeka predsa nemá byť predmetom súperenia o to, kto má väčšiu pravdu alebo väčšie schopnosti.

Prípad, na ktorý som nezabudol

Spomeniem jeden prípad zo svojej dávnejšej liečiteľskej praxe.

Otec môjho kamaráta trpel leukémiou. Jeho zdravotný stav bol vážny a liečil sa v nemocnici, odkiaľ ho spočiatku púšťali domov iba v nedeľu.

Práve počas týchto nedieľ som sa mu začal venovať svojimi liečiteľskými postupmi.

Od začiatku bolo samozrejmosťou, že pokračoval v nemocničnej liečbe. Nikdy som ho od nej neodhováral a ani som nemal v úmysle ju nahrádzať.

Postupne sa jeho zdravotný stav zlepšoval.

Najskôr mohol byť doma iba v nedeľu. Neskôr už trávil doma soboty aj nedele a časom sa jeho pobyty mimo nemocnice predlžovali.

Jedného dňa sa ho lekári priamo opýtali, či využíva aj nejakú doplnkovú pomoc.

Povedal im, že za ním pravidelne dochádzam, a vysvetlil im, čo robím a akými postupmi pracujem.

Podľa toho, čo mi následne povedal, zostali lekári prekvapení. Vyjadrili sa, že mojim metódam neveria, ale zároveň nevedeli vysvetliť, prečo sa jeho zdravotný stav vyvíja tak priaznivo, keď podľa ich slov už vyčerpali dostupné možnosti liečby.

Napokon sa jeho stav zlepšil natoľko, že mohol zostať doma a do nemocnice dochádzal približne každé tri týždne na kontroly.

Podľa informácií, ktoré som mal, už nepotreboval takú intenzívnu transfúznu liečbu ako predtým.

Tento človek žil ešte niekoľko rokov.

Podľa vyjadrení lekárov, ktoré sa ku mne dostali, ostatní pacienti s rovnakou diagnózou z jeho okruhu už zomreli a on jediný zostával nažive.

Jeho život sa napokon skončil inak, než sa pôvodne predpokladalo.

Bol to človek, ktorý nedokázal nečinne sedieť. Keď sa u nich na dvore betónoval chodník, rozhodol sa pomáhať.

Podľa informácií, ktoré mi neskôr poskytla jeho rodina, pri tejto práci prechladol, následne dostal obojstranný zápal pľúc, ktorému napokon podľahol.

Rodina mi povedala, že nezomrel na leukémiu, ale práve na tento zápal pľúc.

Zomrel približne dva roky po čase, do ktorého mu podľa pôvodnej prognózy predpokladali prežitie.

Na tento prípad som nikdy nezabudol.

Neuvádzam ho však preto, aby som tvrdil, že som dokázal vyliečiť leukémiu.

Bez podrobnej zdravotnej dokumentácie a odborného vyhodnotenia nemožno určiť, aký podiel na priaznivom vývoji ochorenia mala nemocničná liečba, prirodzený priebeh choroby alebo moja doplnková práca.

Opisujem ho ako osobnú skúsenosť, pri ktorej som bol svedkom nečakaného zlepšenia zdravotného stavu človeka, ktorému som sa venoval popri jeho odbornej liečbe.

A práve to považujem za dôležité.

Nikdy som mu netvrdil, že lekárov nepotrebuje. Nikdy som ho nenabádal, aby prestal užívať lieky alebo odmietal nemocničnú starostlivosť.

Naopak, obe formy pomoci prebiehali súčasne.

Nie každý príbeh sa končí úspešne

Podobných príbehov, pri ktorých som bol počas svojej dlhoročnej liečiteľskej praxe svedkom priaznivého vývoja zdravotného stavu, mám viac.

Niektoré sa skončili lepšie, než sa pôvodne očakávalo.

Nepovažujem však za potrebné všetky opisovať ani ich používať ako dôkaz vlastných schopností.

Uvedomujem si totiž, že nie každý prípad sa skončí úspešne a nie každému človeku možno pomôcť.

Práve preto považujem za nevyhnutné, aby liečiteľ poznal svoje možnosti, ale aj hranice.

Nesmie dovoliť, aby jeho presvedčenie o vlastných schopnostiach prevážilo nad zdravím a životom chorého človeka.

Niekedy je totiž oveľa zodpovednejšie priznať si, že pomôcť nedokážeme, než vytvárať falošnú nádej.

Svedomie liečiteľa nemožno nariadiť

Často sa hovorí o potrebe pravidiel a etických kódexov pre ľudí, ktorí sa venujú rôznym formám liečiteľstva.

Osobne si však myslím, že skutočné svedomie nemožno človeku nariadiť.

Môžeme vytvoriť pravidlá, zákony alebo etické zásady, ale samotný dokument ešte nezaručuje, že sa podľa neho človek bude aj správať.

Zodpovednosť musí vychádzať predovšetkým z vnútorného presvedčenia.

Liečiteľ by si mal uvedomovať, že pred ním nestojí iba človek so zdravotným problémom, ale niekto, kto mu prejavuje dôveru a často do jeho rúk vkladá aj svoju nádej.

Takáto dôvera nesmie byť zneužitá.

Zároveň však platí, že tam, kde nezodpovedné konanie ohrozuje zdravie alebo život, nemôže zostať všetko iba otázkou osobného svedomia. Aj liečiteľ musí rešpektovať zákony a niesť zodpovednosť za svoje konanie.

Osobne som nikdy nepovažoval za hanbu povedať človeku, že mu pomôcť neviem alebo že musí vyhľadať lekára.

Za hanbu by som považoval skôr to, keby som ho zo strachu o vlastnú povesť alebo z presvedčenia o svojej neomylnosti nechal riskovať zdravie či život.

Má ľudové liečiteľstvo miesto aj v súčasnosti?

Som presvedčený, že poznatky ľudového liečiteľstva si zaslúžia pozornosť a že nie všetko, čo nám zanechali predchádzajúce generácie, by malo upadnúť do zabudnutia.

Zároveň však zastávam názor, že tieto poznatky musíme posudzovať v kontexte dnešnej doby.

Niektoré tradičné postupy môžu byť užitočné. Pri iných je potrebné ich účinnosť a bezpečnosť ešte preskúmať. A ďalšie by sme mali jednoducho opustiť, ak sa ukázali ako neúčinné alebo nebezpečné.

To, že niečo používali naši predkovia, ešte neznamená, že to musíme používať aj my.

Rovnako však nemusíme odmietať všetko tradičné iba preto, že dnes máme modernú medicínu.

Rozhodujúce je, či konkrétny postup môže človeku bezpečne prospieť a či neohrozuje jeho odbornú liečbu.

Pri liečiteľských postupoch, ktorých účinnosť nebola preukázaná, je podľa mňa obzvlášť dôležité nesľubovať výsledky a nevytvárať dojem, že dokážu liečiť vážne ochorenia.

Ľudové liečiteľstvo by podľa môjho názoru nemalo bojovať o prvenstvo s medicínou.

Malo by poznať svoje miesto.

A tým miestom je bezpečná doplnková pomoc tam, kde je vhodná, nie nahrádzanie lekárov.

Na záver

Za roky svojej praxe som stretol mnoho chorých ľudí. Niektorí hľadali úľavu, iní nádej a ďalší už boli unavení z dlhého boja so svojím ochorením.

Každý z nich si zaslúžil, aby som k nemu pristupoval zodpovedne.

Nikdy som nepovažoval za správne sľubovať človeku niečo, čo mu nedokážem zaručiť. Rovnako som nikdy nepovažoval za správne presviedčať ho, aby odmietol lekársku starostlivosť.

A tento postoj nemením ani dnes.

Moderná medicína nie je dokonalá. Ani lekári nedokážu vyliečiť každé ochorenie a aj v medicíne existujú hranice poznania.

To však nie je dôvod na jej odmietanie.

Naopak, práve vďaka vedeckému pokroku dnes dokážeme liečiť množstvo ochorení, ktoré boli v minulosti smrteľné.

Preto považujem za mimoriadne nebezpečné, keď niekto chorému človeku nahovára, že lekárov nepotrebuje a že všetko vyriešia byliny, energie, modlitby alebo iné liečiteľské postupy.

Takéto tvrdenia môžu človeka pripraviť nielen o čas, ale aj o možnosť účinnej liečby.

Dobrého liečiteľa podľa môjho presvedčenia nespoznáme podľa toho, že tvrdí, že dokáže vyliečiť každú chorobu. Spoznáme ho aj podľa toho, že pozná svoje hranice, dokáže priznať vlastnú bezmocnosť a nikdy nepostaví svoju povesť nad zdravie chorého človeka.

A preto zopakujem myšlienku, ktorú považujem za základ svojho prístupu k liečiteľstvu:

My, liečitelia, máme byť doplnkom lekárov, a nie lekári doplnkom nás.

Pretože na prvom mieste musí byť vždy človek, jeho zdravie a jeho život.

PS:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, duchovnom poznaní a paralelných svetoch si môžete prečítať na
https://blogy.selekcia.sk
a na osobnej stránke  www.asarat.sk